Ako som sa dnes hanbou skoro prepadla

Tiež sa vám ako bezdetným stávalo, že ste neveriacky krútili hlavou nad maminkou zápasiacou s protivným dieťaťom? Mne áno. Buď som si hovorila, že nikdy v živote žiadne dieťa mať nebudem, alebo že moje dieťa niečo takéto vystrájať proste nebude. To podľa okolností, v ktorých som zrovna žila.

Už tou hlavou ale nikdy krútiť nebudem. Dnes som sa rozhodla nič neriskovať a hneď zrána, keď som zbadala kus modrej oblohy, vyštartovala som na prechádzku. Pod vyštartovaním rozumejte kávičku pre mňa, raňajky pre deti, zápasenie s pyžamkami, druhé raňajky pre deti, boj s bodýčkami, punčoškami, nohavicami, svetríkmi, čiapočkami, vetrovčičkami a nakoniec aj so samotným kočiarikom. A pomedzi to sto krát „ham, ham, haaam“. Takže už o pol jedenástej sme nadšene korzovali holešovickým prístavom. Nápad nechať tie motorové myši vybehať až do samovoľného zastavenia býva väčšinou ten najlepší. Nie však v čase, kedy si normálne dávajú svojho doobedňajšieho šlofíka. To sa totiž mierumilovné, zvedavé, usmievavé detičky menia na ujačané, o zem sa hádzajúce, neposlušné beštie. A dobrá, veselá a spokojná mamička sa mení na ujačanú, nervóznu sliepku, ktorá si zrazu fakt nevie rady.

Zostáva mi iba dúfať, že okolo nešla náhodu nejaká Nevýchova, alebo iný guru pre projekty zvané „dieťa“. Tí by na príklade toho, čo videli mohli krásne a (zdanlivo) logicky definovať „desať vecí, ktoré nesmiete nikdy urobiť, ak chcete vychovať sebavedomú osobnosť“.

Nie, ja už hlavou krútiť nebudem. Nikdy totiž neviem, čo vidím. Môže to byť nestihnutý čas spánku, či jedla, podráždenie z choroby, ťažká noc za všetkými zúčastnenými. A ani neviem, či maminku, ktorá zvýši hlas, takéto „zlyhanie“ netrápi po celý zvyšok dňa. Návody na deti toto všetko opomínajú, realita však nikdy – tá nám to spočíta.

Napísala sdvojcatami