Žiariví šťastní ľuda

Máme za sebou prvý horúci víkend s deťmi a je nutné si poznamenať, že toto bol víkend, kedy sa malí lezúni dotkli trávy. Dotkli, ochutnali a potom už neboli k zastaveniu. Filipko veľmi rýchlo pochopil, že toľko priestoru len tak hneď znovu neuvidí a tak sa vydal na vandrovku. Svojim vojenským plazením sa dostal najprv preč z plachty, potom preč z dosahu, potom preč z trávy a potom už jednoducho preč. Asi by sa doplazil aj na kraj sveta, keby sme ho nezastavili. Kým Filipko testoval trávu celým telom, Lukáško to skúšal na dvoch nohách. Až vtedy som si uvedomila, že už sú to ľudkovia, ktorých treba nielen obliecť, ale i obuť.

Nachodili sme nejakých 20 kilometrov po nepoznaných pražských zákutiach a cestou sme si urobili niekoľko fotobankových obrázkov šťastnej rodinky. Ešte teraz nemôžem uveriť, že na takom obrázku skutočne som. Bez použitia fotošopu. Ani to nie je tak veľa rokov dozadu, kedy by sa mi niečo také zdalo ako pekná, ale absolútne nedosiahnuteľná predstava. A hľa, dnes sa usmievam od ucha k uchu oproti slnku s dokonalým otcom mojich dokonalých detí. Život je prevít.

Tieto myšlienky mi poletovali v hlave, keď sme sa vracali Trojou a zastavovali pri kurtoch pod kolejou, kde som žila 4 roky v prvej polovici tretej dekády svojho života. Teda dávno. Boli to doby, kedy som si myslela, že keď sa budem v škole dostatočne snažiť, možno zo mňa vyrastie nejaká pseudointelektuálka, že cestovať inak než stopom je strašne zhýralé a prespávanie v hoteloch je len pre nudných ľudí, ktorí si nevedia užiť trochu adrenalínu pri hľadaní vhodných zákutí pre rozbalenie stanu. Dnes nedám dopustiť na svoj sedliacky rozum, cestujeme autom (alebo vlakom, keď ideme s kamarátmi) a spíme v hoteloch (alebo v lesoch, keď ideme s kamarátmi). Som teda dosť ďaleko odo mňa dvadsaťtriročnej, ale tiež odo mňa čumiacej na telku a žijúcej v otupujúcom stereotype. Som uprostred.  

A nezabúdajme, že som sa tiež dostala na tú idylickú fotku bez fotošopu!

Napísala sdvojcatami