Zabudni na ľahkosť

To, čo bolo niekedy dávno moje kompletné sťahovanie sa na koleji, je dnes výsledok hodinovej prípravy na trojdňovú dovolenku. Dobre, možnože štvrtina môjho kompletného sťahovania, ale oveľa viac fakt nie.

Zrazu so sebou všade vozíme dvojitú dávku radosti zo života. Nepatríme medzi ľudí, ktorí si povedia, že s miminkami zostanú doma. Treba si ale priznať, že cestovať s nimi tiež nie je žiadne žúžo. Aj keď sa človek cíti ako suprový rodič. Ani ako suproví rodičia reálne tým miminkám zas toľko nedávame. Neviem sa vžiť do kože svojich detí, ale tipujem, že nejakú zásadnú priehršť zážitkov z cestovania v necelých 4 mesiacoch mať nebudú.

Aspoň sa tento víkend nadýchali čerstvého šumavského vzduchu. Alebo nech sme už s nimi cestovali hocikam, určite ten vzduch bol lepší než v Prahe. A do Ostravy nejazdíme nikdy.

Trochu mi trvalo, než som privykla na to, že s dvomi miminkami je z ničoho nič žitie komplikovanejšie, zdĺhavejšie, ťažšie. A to nie dva krát. Sto krát. A stane sa to zo dňa na deň. Nostalgicky spomínam na čas, keď sme sa po práci za 15 minút zbalili a vyrazili do Nemecka. O desiatej v noci sme si spomenuli, že nemáme vôbec žiadne jedlo. Ani pitie. Zastavili sme na pumpe a vybavení dvoma keksíkmi a fľašou minerálky sme spokojne pokračovali v ústrety víkendovému dobrodružstvu v lese. To sme ešte neboli rodkáči.

Nemám rada dlhé plánovanie a špekulovanie. A môj významný druhý je mi podobný. Ale už rodkáči sme. Dnes musíme neustále hútať, kontrolovať, pripravovať, časovať, merať. Plánovať. Tak sa tvárime, že je to hra. A potom je to sranda. Nerobíme to pre deti, ale pre seba.

Napísala sdvojcatami