V Krkonošiach rastú: mama strom a tata strom.

K čomu mi vlastne takýto blog je? Túto otázku si kladiem raz ročne. Vždy, keď príde faktúra za doménu a hosting.

Písať si denníček na papier a strkať do šuplíka by vyšlo lacnejšie. Nebola by to však taká krikľavá zrážka s realitou. Píšem si sem všlijaké krásne pripomienky tohto vzácneho obdobia, ktoré sa plíživo končí a pritom sa v skutočnosti dokážem pristihnúť pri vetách: “Tak a práve teraz si sa dopracoval na koniec mojich nervov! Od tejto chvíle už vážne ubližuješ samému sebe!” Áno, som nadšená z možnosti byť matkou na plný úväzok, ale naštvaná dávam rovnakú dávku entuziazmu do svojej zlosti. No a čo, že sa to celé zrovna odohráva v parku a pred publikom. Nebyť blogu, asi by sa mi ten rozdiel dvoch svetov, ktoré sa prelínajú mojou každodennosťou, nezdal tak zásadný.

A tiež sa stále nevzdávam nádeje, že to, čo píšem padá sem tam niekomu k úžitku. Dnes napríklad prichádzam s ďalším tipom na obohatenie dní s deťmi. Bicykle. Už sa stalo tradíciou, že na jeseň sa vrchovato naplnia dve autá, do ktorých sa vtesnajú dve rodiny – moja a sestrina – a ide sa. Predminulý víkend to bola už tretia sezóna. Prvé dve sme strávili na Kvilde. Začínalo sa zostra. Museli sme prvý krát pričuchnúť k realite cestovania na ťažko. A táta potom ťahal za bicyklom vozík pripomínajúci maringotku s trojmesačnými dvojčatami. Skromne sme preskúmali okolie a k prameňu Vltavy to bol ten najväčší výlet. Minulý rok sme už rozložili váhu do dvoch sedačiek na bicykloch. Hanebne som sa o tom zabudla na blogu zmieniť.

Nuž a tento rok sme sa rozhodli zmeniť miesto a zakotvili sme v Harrachove. Závažia na bicykloch za ten rok povážlivo nabrali na objeme i váhe a my sme s nimi fučali okolo Mumlavského vodopádu hore ku Krakonošovej snídani. Na druhý deň to isté, len okruhom z druhej strany a viacej do kopca. Mali sme šťastie na počasie a mláďatá si to užívali plnými dúškami. Keď sme začali s Filipkom zaostávať, vzal to synček do svojich rúk: “Mámo, pridaj! Mámo, jeď!” Povzbudzoval ako vedel, v obidvoch jazykoch. Keď už bolo všetko v poriadku a on sa nudil, komentoval prírodu: “Máma strom, táta strom. A táta strom jde do práce.” Potom behali po lese, čučoriedky si rozotreli po teplákoch a stihli sme zájsť aj na huby. Do čarovného lesa s machom ako huňatý koberec.

 

Napísala sdvojcatami