Tretí!

Ubehol tretí rok života, ja som o tom nestihla nič napísať a teraz sa upínam k predstave, že to napravím kým sa dvojčatá vyblbnú vo vani.
Trojročné ľudské mláďatá sú nesporne fascinujúce objekty k pozorovaniu! Samozrejme s prestávkami. Aj toho najodolnejšieho človeka skôr či neskôr zlomí opakujúce sa “To je moje!”, “On mi to bere!”, “On mě mlátí!”, “On mě kope!” nasledované hlasným plačom. Ale keď sa mláďatám podarí túto energiu pretaviť do niečoho konštruktívneho, človek sa často ocitá v úplnej fascinácii nad týmito bytosťami. Tak napríklad minule, spustila sa u nás búrka s krupobitím. “Sluníčko zmokne!” strachuje sa Lukáško. “Protože nemá deštník…” konštatuje Filipko. “A nemá ani ručičiky!” dodáva, aby bola mizéria slniečka, ktoré nemôže nad sebou držať ani dáždnik vykreslená kompletne. Pre dospeláka je ten detský svet už tak strašne vzdialený, až mám niekedy strach, že im ho svojim pragmatickým prístupom zmenšujem. Deti potrebujú neustále nové a nové príbehy. S očami na vrchu hlavy sa dookola pýtajú “Maminko a co to děláš?”, “A můžu taky?”, “A co to je?”. A mojou úlohou je neustále dookola vymýšľať ku všetkému dosť napínavý príbeh. Minule som napríklad piekla tortu k tátovým narodeninám. Úplná senzácia. Celý deň sme tým žili tak, že keď nakoniec prišiel táta, privítal ho veľký krik už vo dverách a natešené dvojčatá ukazujúce na chladničku so slovami “Táto, táto, tam máš narozeniny, uvnitř!”

To som bola práve prvý krát v živote na nemocenskej, deti tiež a ja som si pripomenula, aké je to byť na materskej. Obohatenej o točenie hlavy, teploty, bolesť v krku. Poviem vám, nie je zlé dostať občas šancu urobiť si skúšku správnosti a zistiť, že výsledok, ktorý vám vyšiel ešte na materskej, je správne i teraz. Áno, bolo správne aby šli deti do škôlky a ja do práce. Dva a pol roku bol podľa mňa najvyšší čas. Stále mi nie je jasné, ako sa môžu vytvárať všelijaké priamočiare teórie na tému čo a ako sa má.

Aj tento blog bude v budúcnosti (ak mu náhodou ešte nejakú budúcnosť pri balancovaní medzi dvojčatami a stále napínavou prácou doprajem) nutne ochudobnený o všetky možné názory na výchovu, materstvo a tak vôbec. Človek si všeličo myslí, keď si môže od rána do večera pri miminkách iba myslieť a robiť si vo všetkom absolútne jasno. Potom narazí na reálny život a je jasné, že dynamiku osudu, osobnosti svojej a svojich detí, nikdy v živote do žiadnej plochej teórie nezabalí. Nie, ja už si nebudem nič myslieť, je to zrada!

Napísala sdvojcatami