Škola organizačných schopností

Patrím medzi ľudí, ktorí by museli ešte nejaké tie organizačné schopnosti získať, aby mohli prehlásiť, že ich majú nulové. Dnes je moderné hovoriť, že je to známka inteligencie. Nie, nie je. Je to známka roztržitosti a neschopnosti zorganizovať sa.

Mamičky, ktoré týmto problémom toľko netrpia, to možno možno nepociťujú tak silno, ale pre mňa je materská sakramentsky dobrá škola managementu. Zrazu neexistuje nič také ako “môj čas”. Všetok čas patrí tým dvom. Je jedno, že zrovna zase udrela jeseň a v mojej komore s energiou sa prevaľuje len prach. Všetky GTD aplikácie a návody a postupy a čojaviemčoešte sú nič oproti systému DP (=dvojčatá potrebujú). Prokrastinácii je jednoducho raz a navždy koniec.

Počiatočnú osobnostnú nevybavenosť pre DP som sa rozhodla prekonať klasickou gamifikáciou. Jednoducho mám pred sebou v čase sa meniaci a na náhode závislý súbor problémov, ktoré musím usporadúvať do súdržného celku. Stačí jeden chybný krok, jedno zlé rozhodnutie a celok sa rozpadne. A tak zbieram body za načasovanie prebaľovania, prechádzky, prania, žehlenia, skladania, varenia, elementárneho upratania, hrania sa s deťmi a všetkého možného. Sú chvíle, kedy hru pokašlem ako sa len dá. Jednou rukou držím jedno dieťa na odgrgnutie, kým druhou ešte kŕmim toho pomalšieho. Strácam body za kompletné poblité tričko, lebo som zabudla na plienku. Zápach naznačuje, že som zabudla i niečo v kuchyni. Do toho hrá práčka, že doprala a umývačka doumývala. Ten pomalší dojedol a plače. Ten poblitý plače tiež. Mením deti. Poblitý chápe, prestáva plakať. Hurá. Poblije ma aj ten pomalší. Jedného som pred jedlom neprebalila, aby sme už neprehlbovali nervozitu. Poserie sa ten prebalený. Úplne zle zahrané.  Ale keď mám na konci dňa v postieľkach dve živé a priemerne zaopatrené deti, viem, že postupujem na ďalší level.

Po materskej si to určite hrdo napíšem do sívíčka.

Napísala sdvojcatami