Rastú tak rýchlo!

Tak nejako sa tušilo, že naše deti budú fakt veľké. Už rozmery pri pôrode všeličo napovedali. Rýchla výmena oblečenia, kedy som sa sama strácala v tom, čo ešte dokážem s prižmúrením oka prehlásiť za oblečené, tomu pritakala. No a potom je tu fakt, že slová „daj ham“, nasledované dupotom nožičiek a neznesiteľne ukňučaným „haaaaam, haaaam“, za deň vyslovia častejšie než „mama“ a „tata“. Tvrdé data neoklameš.

Deti rastú, to je jedna z ich zatiaľ obmedzeného reportoára funkcií. Ale aj tak beriem fakt, že nám vyrástli z miminkovských postieľok nejak ťažšie, než som čakala. Zatiaľ trénujeme, čaká nás tretia noc. Uložila som ich na matrac vedľa seba, so všetkými hračkami a dudlíkmi, dala pusu, pomojkala a odišla. Vlastne je to príjemnejšie, než ich ukladať do hlbokých útrob zamrežovanej postieľky. Aj to, že spia jeden veľa druhého a hneď ráno sa môžu slobodne hrať im očividne padne dobre. Všetko je v najlepšom poriadku, ale mne aj tak dnes príšerne chýbajú tie malé miminká.

Áno, presne tie, ktoré nerobia nič iné, len vylučujú a prijímajú a nieje s nimi vôbec žiadna sranda. Oproti tomu na matraci spiaci páni, ktorí už v lete dosiahnu úctyhodného veku dvoch rokov, nás prekvapujú deň čo deň a o srandu s nimi fakt nieje núdza. Len nedávno náš spoločný futbal vyzeral z vonku asi tak, že šibnutá matka si v parku kope loptu o svoje deti. A tu, pred pár dňami na Vyšehrade, z ničoho nič sledujeme Lukáška, ako vymakaným manévrom oberá o loptu úplne cudzieho chlapčeka a s prehľadom prihráva nášmu tatovi. Ja, pripravená hasiť problém s ukradnutou loptou zisťujem, že chlapček sa smeje, beží za loptou a následne zase prihráva Lukáškovi.

Čas s deťmi je úplne iný než čas pred nimi. Realita včerajška nemusí mať s realitou zajtrajška zas toľko spoločného.

Napísala sdvojcatami