Od štyroch k dvom

Je to jednoduché. Niekde to ide „od deseti k pěti“, u nás aktuálne od štyroch k dvom. Prvý čaro dvoch objavil Lukáško. Nejaké dva mesiace s nadšením a absolútnou istotou trávi čas postavený na dvoch nohách. Bez rúk. Ale okrem cieleného pupkáča na matrac sa nikdy neodvážil pohnúť.

„Si trápny“ povedal mu pravdepodobne brácha v tej ich miminkovštine, pretože to nikdy neskúsil tiež. Iba keď počas dočahovania niečoho veľkého zabudol, že je vlastne trápne sa púšťať, zistila som, že na dvoch vie stáť s rovnakou istotou ako brat. Rozhodne to však odmietal predvádzať verejne. Kým nevie chodiť, pretŕčať sa s menej než tromi opornými bodmi, je absolútny nezmysel.

Všetko sa zmenilo tento víkend. Začal s tým tradične Lukáško. Z troch krokov urobil päť a z piatich… strašne veľa. To už Filipkovi pripadalo dostatočne husté. (Nie, nevymyslela som si to. Naozaj zamiminkovčil niečo ako „huuuuusteeee“.) A tak si počkal, kým budeme v nedeľu večer všetci pohromade v detskej izbičke. Zaujal náležitú pózu a nadviazal so mnou očný kontakt, čím si zabezpečil moje: „Sleduj, sleduj, on sa ide pustiť a vykročiť!“ A bolo to.

Od nedele už obidvaja holdujú čaru dvoch oporných bodov. Sú strašne smiešni!

Napísala sdvojcatami