O tom, ako dvojčatá k turistike pričuchli

Ako sme dovolenkovali s deťmi v zime, keď nás už začalo veľkomesto všelijako omínať, o tom som sa zmienila vo februári. Nuž a májový predĺžený víkend si povedal, že sa nesmie nechať zahanbiť. Nenechal. Štyri dni sa pred nami vykrúcal najlepšie ako len vedel.

Celé sa to začalo veľmi milým pozvaním na krásnu svadbu do Terchovej. Nadšení z vidiny prechádzky po Jánošíkových dierach ešte pred obradom, naložili sme tradične auto až po strechu a vyrazili už v piatok proti noci. O polnoci sme boli na mieste ako prví svadobčania a Jánošíkové diery nás za túto námahu na druhý deň náležite odmenili. Trochu som si zafrfľala na hromadu turistov, ale táta mi v bufete kúpil pivo a bolo. A deti vyzerali tiež spokojne. Z nosítok, ktoré odrástli približne pred polrokom im trčali hlavy s očami dokorán a na každý vodopád sa z plného hrdla kričalo „voda padá, padá voda“. Skoro sme nestihli prísť do kostola včas, pretože po takej prechádzke deti zaspali ako polená a štandardná hodina a pol, ktorú sme im na to vyhradili, nestačila. Napokon sme všetko zvládli, dokonca s prekvapivou dôstojnosťou.  Okrem rozliateho bublifuku na dlážke kostola sme nič zlého nevyviedli. Trochu nás mrzelo, že sme prespali nočné krájanie torty, ale keďže sme mali pred sebou ďalší dlhý deň potrebovali sme pred ním i dlhšiu noc.

To je tak, keď sa už plahočíte 6 hodín (s nevyhnutnou dlhou prestávkou na detské ihrisko a dospelácky fast food) z Prahy do Terchovej, zdá sa vám strašne hlúpe nevyužiť šancu dostať sa do Vysokých Tatier len za necelé dve hodiny. A tak sme sa v neďeľu stretli so starkou na Štrbskom plese a večer sme sa pobrali na Popradské. Prvý raz autom. Nedá sa nič robiť, s deťmi človek zažije veľa potupných „prvých razov“. Popradské pleso pripomínalo už len vzdialene to, čo som si pamätala spred desiatich rokov. V pozícii rodiča, ktorý sa tam doviezol s hromadou krámov autom, ale nemôžem povedať ani jedno krivé slovo. Deti tam mali šmýkačky, trampolíny, preliezky. No a samozrejme jedlo a pitie kam sa len pozrieš. Lebo to sype.

V pondelok sme sa vybrali na Hincovo pleso. Každý z nás niesol 15 kilové dieťa na chrbte a starká kráčala s batohom. Celú cestu nás strašila výškovou chorobou u detí. Tak som sa aj bála. Predsalen, jej historku o výškovej chorobe keď šli rovno z Bratislavy na Kôpor „peak“ som už počula niekoľko krát a neradno brať rady skúsených na ľahkú váhu. A tak sme pre istotu zostali pri tom Hincovom plese. Aj to bol úspech. Netušili sme, čo nás s deťmi čaká, o koľko sa výlet predĺži, či to vôbec budeme stíhať. Nakoniec sa nepredĺžil vôbec o nič a od tretej sme sa už motali okolo Popradského plesa. Akurát Filip tradične polku zostupu prehulákal, kým sa mu podarilo zaspať v šatkou upgradenutom nosítku.

Samotný výlet v Tatrách, takto pred sezónou je vám inak náramný. Hincovo pleso prichytíte ešte len ospalo vykukovať spod periny. Stretnete iba zopár turistov, zato si vás ale spod kameňa premerajú dva skutočné tatranské svište. A ako správny krkavčí rodič neohrozene prejdete snehovým poľom. Dúfate, že sa vám vibramy nepošmyknú. Predsalen sa cítite trochu inak s dieťaťom na chrbe. Navyše posadeným síce bezpečne a fakt napevno, ale stále v neergonomickom a vôbec, po všetkých stránkach nevyhovujúcom nosítku, za ktoré by vám „maminky, ktoré nosia svoje deti“ odtrhli hlavu.

Nikomu sa ale nič nestalo, tak sme sa v utorok všetci zdraví, veselí a oddýchnutí vydali na dlhú cestu naspäť do Prahy.

Napísala sdvojcatami