O obdobiach s dvojčatami. Nekorektne.

Neviem ako v iných rodinách, ale u nás pomerne často prebiehajú všakovaké úvahy o tom, kde sme a čo nás čaká. Aj keď naša situácia už nie je tak desivo nová ako v začiatkoch, predsalen po takmer dvoch rokoch rodičovania je toho k uvažovaniu stále neúrekom.

Aby sme mali aký-taký prehľad o tom, s čím všetkým sa potýkame, s obľubou priraďujeme jednotlivým obdobiam rôzne interné označenia. Metodológiou sa samozrejme príliš nezaťažujeme. Všeličo spadá všelikam. Tak napríklad obdobie „kripeľ na vozíčku“ sa voľne prelieva do „šialeného psíčkara“. Za pomoci bezbariérových vymožeností metropole sa dostaneme všade, kam sa dostane bežný vozíčkár. Krízové riešenia, ktoré „upgradeujú“ vozíčkara dostávajú slovo len v počte dvaja dospelí a nula pridaných detí. Nuž a od istého momentu sme k tomuto obdobiu pribrali „šialeného psíčkara“. Tak sa cítime, keď tie naše extrémne živé deti vypustíme z kočíku v parku. Na rozdiel od „normálneho psíčakara“, naše tvory nereagujú na žiadne slovné pokyny. Jedného dňa tak muselo prísť na krajné riešenie – vodiace batôžky. Zatiaľ bez úspechu. Nevzdávam to. Nemienim dať obdobiu kripľa viac priestoru, než je nutné.

Takto sme sa pozvoľna presunuli až do obdobia, ktoré potajomky, iba medzi sebou, nazývame „politik“. Už totiž majú moc, ale rozum zatiaľ nikde. Aj ukecaní sú, nikto im nerozumie a odpoveď na otázku nedostanete. S politikom, zdá sa, sa postupne dostávame do slávnej fázy vzdoru. Zároveň sa snažíme konečne oslobodiť od statusu vozíčkara. Podľa mňa, najťažšie na celom tomto novom období je fakt, že človek nikdy netuší na čo sa má pripraviť. Jeden deň sa cítim ako neohrozený vládca vesmíru, keď vyrazím von sama s dvojčatami na motorkách a domov sa vrátim s tými istými dvojčatami na tých istých motorkách. No a ďalší deň vychádzame z domu v zostave dvaja rodičia, dve deti, nula motoriek, človek by si povedal „zývačka“. Tu však náš politik Filip prichádza s novelou, podľa ktorej je absolútne neefektívne, aby niekam chodil. Všetku svoju moc investuje do šialeného jačania a bez pudu sebazáchovy sa hádže na zem. Metódami, ktoré majú pravdepodobne mizerný výchovný potenciál ho napokon spracujeme do stavu vhodného pre ďalšiu cestu a ako vcelku normálna rodina zvládame aj bariérovú cestu tramvajou a metrom. Asi nemusím zdôrazňovať, že politici sa svojich rozhodnutí len tak nevzdávajú, takže cestou naspäť absolvujeme úplne rovnaké kolečko.

Jednoducho nikdy nevieme, akú chuť bude mať ten nasledujúci deň.

 

Napísala sdvojcatami