O maminke pracujúcej

“Ty nejdeš do práce!” hovorieval mi Filipko vždy ráno, keď sme vyprevádzali tátu. A ja som mu na to odpovedala, že aj ja raz budem musieť zase chodiť do práce. No a každé “raz” raz nastane. Toto pred bezmála dvomi mesiacmi, ale ja som o tom ešte nemala čas napísať.

Život sa zahustil tak, že v ňom stojí lyžička. Po dva a pol roku nespútanej rozkoše na materskej dovolenke som sa vrhla po hlave do krutej reality naťahovania budíku na šiestu a obliekania sa potme, aby som nezobudila byt. Jeho trpasličí obyvatelia sa aj tak vždy stihnú zobudiť najneskôr v polčase môjho odchodu, tak im aspoň môžem ohriať mliečko a dať pusu. Potom si nájdem cez appku zdieľaný bicykel a o siedmej som v práci. To aby som mohla o tretej zopakovať celý proces s bicyklom a appkou, o pol štvrtej vyzdvihávať deti zo škôlky a večer sa ešte na chvíľu pripojiť podokončovať prácu čo som nestihla. Tak nejak som si zvykla, že veci v mojom živote sa dejú zábavným spôsobom. Návrat do práce nemože byť výnimka.

Väčšinou nevieme, že to čo žijeme teraz, budeme raz označovať za staré dobré časy. Pri materskej to vieme.  Nebudem vám klamať, skutočne ma moje rozhodnutie trochu zamrzelo v momente, keď sa učiteľky v skôlke nostalgicky zaspomínali, ako boli na materskej sedem rokov a ako sa tie dnešné ženy len hrnú do práce a nevedia vyjsť z toho mála peňazí čo mali ony. Ja veru z mála vyjsť viem a ani by som sa nikam nehrnula, keby som samu seba ešte pred materskou nepostavila pred neľahkú úlohu: začať zase od nuly.  Pridlhé postávanie mimo pracovného trhu by pre mňa znamenalo postupné vzďaľovanie sa od splnenia tejto úlohy.  Lenže to pani učiteľky nemohli vedieť. A súdiť je vždy tak ľahké.

Nuž, karty mám rozdané, hrám s nimi najlepšie ako dokážem. Ak naozaj platí to, že „skutočný život začína na konci komfortnej zóny“, mám toho skutočného života snáď aj na rozdávanie. Týmto by som vlastne mohla virtuálne pozdraviť jedného úplne anonymného šéfa jednej anonymnej firmy, ktorý ma na pohovore úplne bez servítky zahŕňal poznaním typu: „Vy si jako myslíte, že dáte dítě do školky a půjdete do práce? To jste pěkně naivní.“ Bol ako ryba vo vode. Hoci som sa nehlásila na pozíciu, kde by boli potrebné akékoľvek debatérske skúsenosti, očividne som sa zrazu ocitla v situácii, kde som bola skúšaná práve z nich. A bolestivo som to prehrávala. Ani ten pokus o „tak teď máte to jedno dítě, za chvíli půjdete na mateřskou s druhým“ sa mi nepodarilo zasmečovať mojim „nepôjdem, mám dvojčatá“, pretože nasedovalo „no, výborně, to budou pořád nemocní, jeden od druhýho…“

Z dnešného pohľadu má táto skúsenosť hneď dve výhody. Za prvé, každé vykuknutie z bubliny človeka obohatí. Pred tým by som sa bola hádam aj pohádala o tom, že čosi takéto ženy dnes už nezažijú. Ja som to nezažili nikdy pred tým, ani potom. Nuž bisťu, vari tie dnešné feministky majú na práci ešte aj zopár dôležitých tém – aj keď ich výskyt je už len o ľudskom faktore. Odraz v reálnom fungovaní spoločnosti ani po tejto skúsenosti nevidím. Pretože, a to priatela sa dostávame k tomu „za druhé“, by som tomuto anonymnému šéfovi rada vyvrátila všetky jeho tvrdenia. A to nie mlátením prázdnej slamy v debate o tom, aké to bude. Ale reálnymi dátami o tom, aké to v skutočnosti je.

Milý pane,

  1. ja som dala deti do škôlky a skutočne chodím do práce na plnší, než plný úväzok
  2. bola som týždeň na školení v Nemecku
  3. keď šéfka šla na týždňovú dovolenku pracovala som denne 11 hodín
  4. učím sa denne úplne nové, pre mňa zložité veci a baví ma to
  5. dokázala som splniť si svoj cieľ a skutočne sa mi podarilo po materskej začať pracovať v úplne novom obore.

Že to všetko nemám s prstom v nose, to vám asi nemusím písať. Nebyť obrovskej podpory môjho muža, som bez šance. (Ale to som vám, milý anonymný šéf hovorila tiež – a neveril ste mi.) A áno, deti sú choré častejšie než bývali. Aj dedo k nám už musel prísť na výpomoc. Aj prababička pribehne keď treba.
Nuž a príbehy zo škôlky? To je ďalší adrenalín. O tom zase inokedy.
Nie, nie je to ľahké, ale je to život – so všetkým. A takýto nás baví!

Napísala sdvojcatami