O kockách, pretekoch a havarovanom tanieri

Tuším som zmeškala tri príspevky. To sa nedá nič robiť. Posledné tri stredy som sa našla vždy v neprívetivej nálade. Sadla som si za počítač a zistila, že mnou lomcuje zlosť. Hoci sa snažím písať tento blog ako akýsi autentický obraz prvých rokov môjho materstva (a možno aj posledných, ak mi tá grafománia vydrží dosť dlho), v hlúpostiach sa mi nimrať nechcelo. Určite všetci poznáte tie obdobia, kedy sa vám zdá, že ste prileteli z vesmíru a nerozumiete ničomu z toho, čo ľudia okolo vás robia a hovoria. Tak havárie môjho lietajúceho taniera pripadli zrovna na tie posledné stredy.

Nuž čo, sadla som si na zadok a šila capáčky. Takto:

IMG_20170516_144158

 

A čo máme za ten čas nové? Tak priatelia, Filipko sa nám dostáva do vedenia! Doteraz bol jednoznačne v čele Lukáško, ktorý začal ako prvý liezť, stáť, mať zuby. Filipko sa na neho celý čas doťahoval a pred pár týždňami si povedal, že skúsi ako prvý chodiť popri nábytku a za ruky. Lukáško mu ale neustále dýcha na krk a hoci nemá kroky tak pevné ako Filipko, neprestáva to každý deň skúšať. Okrem toho FIlipko, zistil, že sa oplatí byť roztomilý. Tak je. Kým Lukáško sa stále ešte občas rozplače pri pohľade na cudziu tvár, Filípko vystrúha svoj najroztomilejší úsmev a nechá sa rozmaznávať kýmkoľvek, kto je zrovna po ruke. A vlastne som vám tak nechtiac popísala záhradnú party z minulého víkendu.

A čo ešte? Vydržte do ďlašieho týždňa. Teraz sa musím ísť zase zaparkovať do detskej izbičky. Čas pre mňa sa totiž s ich starnutím stenšuje. Niežeby sa nevedeli zahrať aj sami, to vedia. Ale tie veže určené na demoláciu sa samé nepostavia.

Napísala sdvojcatami