Niekedy dobro proste nezvíťazí

Už viac než rok tu fabulujem o tom, aké mám dve úžasné deti a že život s nimi je úplná rozprávka. Vy veľmi dobre viete, že je to len výber z celého toho množstva každodennej reality.

Samozrejme, že ma ide šľak trafiť častejšie, než mi je milé. Môžem si hovoriť každý deň čo chcem, ale pokiaľ to nie je práve „Ako robí psíček? A rybička? A opička?…“ nikto mi tu nerozumie. Logické návrhy ako „Poď sa najesť.“, prípadne „Nemláť toho bráchu.“ je zbytočné čo i len vysloviť.  Niekedy by som dala kráľovstvo za kľudné plynutie dňa. A dnes by som za to prihodila aj mešec plný zlata.

Nie je ľahké zostať v kľude keď po hodinovom prebaľovaní, prezliekani, naháňaní a balení zistím, že kým som šla prezliecť seba, tí dvaja truľovia poliali podlahu vodou z fľaštičiek pripravených na prechádzku. A potom sa v tej vode kompletne vyváľali. Pred očami mi prebehne film o tom, že to celé musím absolvovať znovu a idem sa prezliecť naspäť do teplákov. Deti nechám ďalej sa čľapkať v tej mláke na dlážke, vyložím si nohy a zapnem telku. Sklenenými očami čumím na teleshopping a hovorím si, že kvôli takej hlúposti si nenechám pokaziť náladu. Potom som naštvaná, že nechám. Utieram mláku a ideme sa hrať do izbičky. Filipko mi z celej sily dáva čelom do nosa. Dostáva facku a reve. Odchádzam. Za chvíľu počujem hysterický plač. Niekde našli tyče, ktoré sme odstránili z postieľok a mlátia sa s nimi po hlave. Vytrhávam im tyče z rúk, oni revú. A takto nejak to pokračuje až do večera.

Niektoré dni sa jednoducho podaria menej.

Napísala sdvojcatami