“Když děti brečí, zabije nám to kousek maminky.”

Skonštatoval tatínek zachytiac moju predlžujúcu sa tvár s prosebným pohľadom. Bola to fakt blbá sobota, ktorú som preležala so seknutým krkom. Každý pohyb bolel ako šľak a tak sa o všetko nevyhnutné musel postarať táta.

Tátovia majú nespornú výhodu vo svojej chladnej rozvahe. Od revu červené a spotené dieťa dožadujúce sa mliečka – to celé v zátvorkách a krát dva – ho nijak nevyvedie z miery. Dočíta článok / dopozerá reláciu / dopíše správu / zdvihne telefón … Len potom pokojným tempom prejde k procedúre vedúcej k spokojnému miminku. Racionálne viem, že nezomrú. Že je to takto v poriadku. Ale o rácio tu predsa nejde.

Myslím, že nebyť toho, čo robí maminku maminkou, ľudstvo by muselo dávno vyhynúť. To iracionálne maminkovstvo, ktoré v nás začne vraždiť živé bunky, keď naše dieťa plače a my mu zrovna nemôžeme nijak pomôcť, je určite zodpovedné za to, že vznikajú stále nové generácie. Vziať to totižto čisto racionálne, optikou dnešných hodnôt, dieťa ako také je nutne úplný prepadák. Vhodná investícia? Ani náhodou. Tak mizerné ROI sa asi ťažko nájde v inom projekte. Sloboda? Normálne si ju spláchla do záchodu. Užívanie si života? Áno, ale.. Ale… a ale..

Ako povedal táta: “Nechápu, jak to můžeš každý den dělat. Mně by z toho trefilo.” Nuž, môžem a chcem. Lebo som maminka.

Napísala sdvojcatami