Jesenných milión farieb a ďalší gram múdrosti

Je tu jeseň. Pre nás všetkých ďalšia v poradí, pre Filipka prvá vražedná. Oni totiž na jeseň padajú listy a Filipko má z každého jedného panický strach. Asi bol v minulom živote listnatým stromom.

Ako dospelákovi sa vám neraz zacnie po tejto schopnosti všeličo si predstaviť, všeličomu uveriť. Našťastie je to len prechodná fáza do doby, kedy sa vám narodia deti. Vtedy sa vám zrazu proste chce zase si skočiť do tej jesennej mláky s nimi. Alebo bežať ako o závod tým najsmiešnejším behom, ktorý vám napadne, pretože niekto práve odštartoval “tři, pět, osm, teď…. mámo poooď!”. Ani mávať z bicyklu a kričať s Filipkom “Ahoj, vodo! Ahoj, pán! Ahoj, most! Ahoj, tramvaj!” sa vám vôbec nezdá nepatričné. S deťmi môžete! A keď máte fakt obrovské šťastie, tak ako ja, podarí sa vám získať funkciu oficiálneho a výhradného komunikátora s bubákmi. “Dajú bubácí dudlíka?” chodia za mnou tí dvaja čechoslováčikovia a ťahajú ma za nohavice. Cez deň sa mi ešte sem tam dohoda s bubákmi podarí, večer však už nikdy.

Nedá sa nič robiť, ono to dieťa dáva prekvapivý zmysel aj v dobe veľkých individualít. Pred tým by mi snáď ani nenapadlo, že taký malý, nič netušiaci, tvor v skutočnosti dáva možno aj viac, než berie. Okrem znovunájdenej kreativity a detského bláznovstva, dostávam od svojich detí i niečo, čomu sa tuším hovorí “soft skills”.

Občas si tak spomeniem na Dupíkovu vetu z nášho obľúbeného Bambiho: “Keď nemôžeš povedať niečo pekné, nehovor nič.” Napredujem pomaly, ale predsa. Jasné, sú takí, ktorí si nič zlé ani len nepomyslia. Takáto frajerina už nie je nič pre mňa. Čo však nechcem je to, aby moje deti žili vo svete, kde sú všetci okolo nich takí a hentakí. Chcem ich nechať, nech si ten svet rozmotávajú sami. Mojou úlohou je, poskytovať im k tomu všetky potrebné nástroje a sledovať, ako si poradia. A k tomu sa toho musím ešte toľko naučiť!

Napísala sdvojcatami