Jeden deň v živote s dvojčatami

Nostalgicky spomínam na časy, nie tak dávne, kedy moje deti s nadšením ničili len seba a náš majetok. Nedávno svoje portfólio rozšírili o svoju maminku. Že také malé deti nemôžu dospelákovi nič urobiť? To by ste sa divili. Správne namierený detský laktík, či celých 14 kíl malého človeka hodených s rozbehom na môj chrbát, dokáže narobiť celkom slušnú paseku. Veru, aj k tomu strihaniu malých nechtíkov by sme mohli pristupovať zodpovednejšie. Nevyzerala by som teraz ako profesionálna zberačka malín. Autistická zberačka malín, kedže zrovna začal Marec.

Väčšina dní u nás prebieha ako reklama na cukríky, z ktorých sa nekazia zuby. Smejeme sa, šteklíme, naháňame a skrývame.  Potom si ukazujeme v knižke zvieratká a staviame komíny. Chalani sú úplne kúzelní, naučili sa jeden druhého pusinkovať a tuľkať. Občas niečim z toho obdarujú aj svoju maminku. Každý deň ale v istej chvíli spadne klapka, režisér zakričí “hotovo, balíme!” a nastáva veľká vlna ničenia. Knižky sa trhajú, brácha mláti bráchu a obaja mlátiu mamu. Mama sa snaží nikoho nemlátiť, ale občas sa (v sebaobrane) do niekoho trafí. No a potom príde večer, otvoria sa dvere, v nich stojí tato (a prisahala by som, že sa za ním vždy rozsvieti ostré biele svetlo a je počuť zreteľné “haaaaaaleluja, haaaaaaleluja”) a v byte sú zase nesmierne roztomilé detičky. Berú mu šál, nasadzujú si jeho čiapku. Chichocú sa, výskajú. 

A takto to u nás chodí.

Napísala sdvojcatami