Ja, mama dvojčiat versus ja, mama

“Keď robíš niečo bohumilé a odsudzuješ tých, ktorí to nerobia, si v pasci svojho ega.” znie voľný preklad múdra, na ktoré som naďabila pasívne sa prechádzajúc po filozofických zákutiach Facebooku. Vraj to povedal Mooji.

Ja som si vetu presadila do svojej vlastnej záhradky a v mojich podmienkach začala naberať trochu inú podobu, než bola tá guruova. Tá veta ma zastavila, pretože dokonale vystihuje konflikt materstva. Ten konflikt, ktorý na blogu otáčam už dva roky zo všetkých možných strán, s humorom i vážne.

Totiž, ako mama dvojčiat by som sa ocitla v pasci vlastného ega ihneď po odsúdení samej seba. Ja som predsa tá, ktorá nerobí tie bohumilé veci, ktoré ideálny odraz mňa v mojej mysli robí. A to od samotného počiatku. V mojich predstavách som porodila jedno dieťa, kojim ho do troch rokov, keď v kočíku zaplače, beriem ho do šatky, prípadne iba nosím. Som moje dieťa a ono je mnou.

Realita mi vtrhla do života hneď prvým ultrazvukom. Následne som zavrhla nosenie dvojčiat a kontaktné rodičovstvo som musela eliminovať už v pôrodnici, presne v tom momente, keď bol Filipko s horúčkou neznámeho pôvodu v inkubátore, sestra prišla po odsaté mliečko a ja som nemala ani kvapku, pretože Lukáško sa strašne rozplakal vždy, keď som ho chcela zo svojej náruče odložiť. A takto sa zo mňa postupne stávala matka dvojčiat. Nie horšia, len iná.

Dostať sa do onej pasce vlastného ega a odsúdiť, že nerobím dostatočne bohumilé veci, by napokon znamenalo pripraviť svoje deti o najlepšiu matku, akú som schopná im poskytnúť.

Prečo to robiť sebe, či iným?

Napísala sdvojcatami