Hra skončila.

Začíname na ostro.

Nijak sa netajím tým, že nie som maminka zavesená na svojich deťoch. Vedome nechávam babičky a ostatných členov rodiny budovať si vzťah ku dvojčatám podľa toho, ako to chcú oni, nie ja. Za toho dva a pol roka som to vyhodnotila ako prístup prospešný pre všetkých. Deti sú zvyknuté na rôznych ľudí a rôzne druhy jednania, babičky vedia, že majú v ich životoch nenahraditeľnú hodnotu, že sú potrebné a my si vďaka tomu môžeme zhruba raz do mesiaca od celého rodičovania oddýchnuť.

A takto sme si všetci v kľude nažívali až do dnešného rána, kedy nás prvý krát vcucla škôlka a kdesi hlboko v mojich útrobách vyštrachala tú hysterickú matku, závislú na svojich deťoch. Riaditeľka ma poslala preč, aby ma deti nevideli plakať. Tak som šla. Medzi šedivými kulisami stromovky som čakala, kým sa objaví náš táta a hrozne pateticky mi pred očami lietali slová: Hra skončila. Začína tvrdá realita. Toto už je navždy. A tak ďalej. Domyslite si všeličo ďalšie, čo vám lieta po mysli v tých momentoch, keď ste presvedčení, že váš život sa nenávratne mení.

Patetická cintľavka. Pritom sa nič nedialo. Všetko vyzeralo skvele. Deti boli spokojné a nikto nepovedal nič o tom, že sú „živější“ s následnou úpravou „ani ne tak živější, jako spíš neposlušní“. To prišlo o pár hodín neskôr. Po kolečku na úradoch som doletela do škôlky, kde som našla vychovávateľky nepríliš ochotné rozoberať priebeh dňa. Z uvedeného som len vyrozumela, že veľkej popularite medzi nimi sa moje deti netešia. Následne som ťahala domov za ruku Lukáška na vrchole únavy, štrajkujúceho a snažiaceho sa pripraviť ma o posledný kúsok duševných síl. Filipko krásne spolupracoval, pomáhal mi, akoby mi to celé chcel zo všetkých síl vynahradiť.

Nepáči sa mi takéto kruté precitnutie z toho pekného sna, v ktorom som dobrý rodič s deťmi vychovanými adekvátne k ich veku. Ale jeden musí vedieť prijať realitu a pokračovať podľa nej.

Napísala sdvojcatami