Ešteže niesú hnusní

Keď už začínam byť zmierená s tým, že s deťmi zostanem v pôrodnici do ich puberty, nastáva neuveriteľný zlom v podobe tých čarovných slov: “Pokud se nic nestane, zítra Vás pustíme.” Nič sa nestalo, Filipkova záhadná teplota, na ktorú antibiotiká zabrali bola zažehnaná, žiadne dieťa nezožltlo. Tatínek nás naložil do auta a doviezol domov. Popri všetkom tom oslavovaní stihol vytuniť detský pokojíček. A ja som dostala kytičku. A cukrík. Veľa cukríkov! Chvíľu sa teším zo slobody a využijem šancu ísť do lekárne kúpiť nutrilon, kojeneckú vodu a fľaštičku. Potom padám do postele. Tie dve hodiny nepretržitého spánku, ktoré som nezažila posledných 10 dní, bohate stačili k tomu, aby som sa zase začala cítiť ako človek. A obaja sme sa konečne mohli slobodne tešiť z našich detí. “Akí sú krásni.” “Andílci.” “Vieš si predstaviť, že by boli hnusní?” “To by bylo strašný. To bych nechtěl. Opravdu.” 

Napísala sdvojcatami