Druhý!

Len nedávno sme oslávili prvý a už stihol ubehnúť i ten druhý. Keby ste na blogu hľadali zapatrošený článok z Júna, nehľadajte. Celý mesiac som nenapísala ani čiarku. Na blog. Do mailov a obrovskej tabuľky o niekoľkých listoch som toho popísala habadej. Takto dnes podľa všetkého vyzerá plánovanie svadby.

A tak sme sa s tátom konečne vzali. Deň pred druhými narodeninami našich dvojčiat.

Druhý rok s dvojčatami sa v ničom nepodobal tomu prvému. Nie len v porovnaní miminká versus mysliace tvory. Už len tie nezmysly čo človek deťom narozpráva sa menia. Po dvoch rokoch na materskej tematizujete najväčšie výzvy vašej výchovy všelijako.  „Počkaj, keď budeš kakať do nočníku. To bude prvá liga!“ konštatujete s ľadovým kľudom, drhnúc stý krát koberec. Vedľa nočníku. Stojaceho na omývateľnej dlážke.  

Schopnosť prijímať veci také, aké sú, to vás inde lepšie nenaučia. Pripúšťam, nie vždy je to k prospechu a niektorí ľudia by si skutočne zaslúžili „high-five“ do tváre. Stoličkou. Hlavne takí tí, čo zrejme berú politikov za svoje vzory v správaní sa. Keď niečo zásadné veľmi hlúpo pokazíte, naozaj nie je dobré ponúkať veľmi nepravdivé výhovorky. Ale sme rodičia dvojročnou výchovou dvojčiat zocelení, tak sa nám naša svadba napriek prítomnosti takejto organizátorky veľmi páčila.

A ďalším osviežením v mojom živote matky je ešte jedna zatúlaná nevyžiadaná rada z druhého konca republiky. Myslela som, že všetky takéto doporučenia som si odbila v tom prvom roku. Nie. Asi sa budú porôznu trúsiť neustále. Že vraj sa pre svoje deti dosť neobetujeme! Taká hlúposť a bohapustá lož, ktorú môže vysloviť iba niekto, kto sa s nami príliš nestýka. Tí, čo nás poznajú, dobre vedia, že sa pre svoje deti neobetujeme málo. My sa pre ne totiž neobetujeme vôbec. Môžeme blahosklonne nazývať obeťou niečo, čo náš život zásadným spôsobom zlepšilo? Áno, sme egoisti usilujúci o svoje blaho. Všetko to nočné vstávanie, večné strachovanie, staranie sa, čelenie kritike z rôznych kútov našich životov a všelijaké obmedzenia, to všetko je súčasťou hýčkania radosti a zmyslu v našich životoch. Pojem obete by v našej rodine proste metodologicky neobstál. 

A dúfam, že nikdy neobstojí!

Napísala sdvojcatami