December 2018. A nešlo by ten čas zastaviť, sakra?

December bol neúprosne rýchly, plný adrenalínu a na romantiku v podobe písania na blog nebol čas. Bol jednoducho predzvesťou veľkých zmien a zatíňania zubov, ktoré ma čakajú v Januári. Nebudem ale predbiehať. Všetko sa včas objaví v niektorom z príspevkov, pretože, ako mi raz ktosi povedal: „ešteže ty sa zo všetkého rada vypíšeš“.

Na začiatku Decembra mám každý rok narodeniny. Ako poriadny protipól k realite dní sme sa s mužom v rámci prvého wllness víkendu v živote na dva dni naložili do sauny (na ktorej som sa za posledné dva mesiace stala takmer závislou). Čítali sme si, rozprávali sa, plánovali, jedli, pili a ja som popri tom zahajovala tridsiaty štvrtý rok svojho života. Za celý víkend sme nevystrčili nos z hotela, nič sme nevideli, nemáme žiadne zábavné historky, ani fotky na facebook. Odniesla som si len príjemný pocit zo svojho starnutia. Len pred pár rokmi by mi takto strávený víkend pripadal ako mrhanie časom i peniazmi. Nuž, život s dvojčatami ma naučil, že poznať zdroj nových síl a nebáť sa ho využívať, je v úplnom strede všetkého. Starnutie má nepopierateľnú výhodu v tom, že „vedieť, čo si so sebou počať“ je stále jednoduchšie. V budúcom roku sa mi to ešte bude hodiť.

Popri všetkom tom, o čom bude až niektorý z blogov v roku 2019, som ale stihla i Vianoce. Spočiatku to vyzeralo beznádejne. Vianočná atmosféra a pohoda v nedohľadne. V mojich rukách bezprízorne ležiace prvé Vianoce, ktoré budú dva a pol ročné dvojčatá plne vnímať. Proste som tie Vianoce domov dotiahnúť musela aj keby ich trebalo omráčiť panvicou a zviazať. A vyšlo to. Táta kúpil tú najkrajšiu a najväčšiu jedličku aká sa k nám vošla. Ja som dotiahla ďalšie svetielka, všelijaké vetvičky a ozdoby, napiekla aspoň tie štyri druhy maškŕt. Deti polepili všetky okná vianočnými nálepkami. Pozvali sme starkú, babičku a deda. Dohoda s babičku síce spočiatku viazla na mŕtvom bode ohľadom doručenia rybacej polievky na štedrovečerný stôl (ani priviezť, ani uvariť u nás, ani nechať uvariť mňa), ale i tento logistický oriešok sa podarilo ku spokojnosti všetkých vyriešiť (priviezli ju). A tak sme sa všetci zišli v pokoji a kľude, sláviac naše česko-slovenské, rybaco-kapustnicové Vianoce. Akurát si hovorím, či sme to s tým zázrakom trošku neprehnali. Aj dnes sme museli Lukáška odtŕhať od okna a on kričal, že tam musí byť, lebo musí zase čakať na Ježiška.

Napísala sdvojcatami