Byť matkou sa oplatí

Mala som rozpísaný koncept o skrytých výhodách  úspešného rozmnožovania sa. (O zjavných výhodách neúspešných pokusov o rozmnožovanie sa, o tom viete isto viac vy než kdejaký úbohý rodič dvojčiat.) Lenže potom prešlo dnešné odpoludnie a ja som ten koncept vyhodila. Niežeby tie výhody prestali existovať, ale život tak nejak priniesol zase novú perspektívu.

Je pondelok, táta hrá nohejbal, ja sedím za počítačom a počúvam z detskej izbičky Lukáškov plač, prerušováný výkrikmi „táta, táta, kde seš táta“. Aj toto je v pracovnej náplni matky. Podarilo sa mi tie dve nevďačné stvorenia naraz porodiť a už viac než dva roky udržať nažive, ale nepodarilo sa mi za to získať akékoľvek uznanie. A to od kohokoľvek.

Pretože byť matkou sa oplatí skutočne len v prípade, že vám nejde o prestíž, o pochvalu, o pocit vlastnej významnosti. Musíte byť úplne ľahostajná k vlastným ďalším vyhliadkam a postupne i k názorovému spektru okolia. No a potom je to nádhera. To si potom od rána do večera hopsáte ako jednorožec po dúhe, tešíte sa z každého zdravého exkrementu v plienke (áno, stále v plienke a ste šťastná, že aj v dvoch rokoch máte stále z časti tie svoje roztomilo smradľavé mimísky) a varíte dokonalé jedlá, ktoré následne s pesničkou na perách vylievate do záchoda.

Ja ale od istého veku trpím nepríjemným pocitom absolútnej normálnosti a tak dnes, ako matka po takomto dni, sedím naštvane pred telkou, pijem svoje tri deci predraženého francúzskeho cideru a verím v lepšie zajtrajšky. Publikujem blog a idem Lukáškovi medzi zuby vraziť dudlíka. Aj keď ho cez víkend na chalupe navždy vzali bubáci. No a čo.

Napísala sdvojcatami