Babylon v jednom byte.

Ja hovorím po slovensky, táta po česky a každé dvojča používa úplne iný dialekt miminkovštiny. Tú už by niekto mohol konečne kodifikovať, majú v tom fakt bordel.

U nás doma teda nenájdete dvoch ľudí, ktorí by hovorili rovnako. Tak napríklad, všetci sa pozeráme na jednu vec a ja prehlásim, že je to keksík, táta povie sušenka, Lukáško vidí „kekik“ a Filipko „daj ham“ (pretože sa mu ešte sušenka ani keksík do slovníka nezapísali). A pri vidine chlebíka zase Lukáško poskakuje a vykrikuje „Kebik!“, kým Filipko pridáva svoje tvrdohlavé „Ebit!“.

Najvtipnejší je proces, akým za pomoci jazyka objavujú sami seba. Kto je mama, kto je tata, to vedia už dávno. Len pred mesiacom však Filipko zistil, že aj on je „niekto“. Ale kto, sakra? Tak doňho ďobem prstom a opakujem „Filipko, ty si Filipko.“ Usmieva sa a v očkách sa zrkadlí porozumenie. Po chvíli chlapča obráti svoj malinký prstík proti sebe, ďobe do hrudi a neohrozene opakuje „Petito, Petito!“. A od tej chvíle sa mení nielen slovník našich detí, ale i nás, „autorít“. Filipko je Petito.

Máme v tom príšerný neporiadok. Za pár rokov nám už nikto z okolia nebude rozumieť!

Napísala sdvojcatami