Ajhľa, človek!

Tak si dnes ráno pijem kávu a pozerám včerajšie správy, ešte netušiac, že sa v nasledujúcom momente niečo zmení. To niečo zapríčinil Lukáško. Prišiel s dospeláckym výrazom v tvári, vyhodil plienku plnú svojho zadku na gauč, hlavu si oprel o mňa a bez veľkých rečí začal sledovať správy. Aj kávičku by si so mnou hádam dal, keby nebol batoliatkom. A tak sme spolu okomentovali politickú situáciu v Čechách a vo svete a ja som si uvedomila, že doma na materskej už vôbec nebývam sama. Posunuli sme sa spolu do ďalšieho štádia.

Tie dni, kedy som viedla reči sama so sebou (a pripadala si nesmierne vtipná, tak som založila tento blog) sú nenávratne preč. Zariadenia, do ktorých sa každé tri hodiny niečo dalo, aby z nich každú hodinu niečo vyšlo, už neexistujú. Postupne sa vyvinuli na niečo, čo sa dokáže prevaľovať, jesť ľudskú stravu a veľmi záhadným spôsobom sa premiestňovať. No a nakoniec sme tu. S reálnymi ľuďmi, ktorí všetko vnímajú a premiestňujú sa až priveľmi nápadným spôsobom.

Každopádne, hoci mi to dnešné ráno pripadalo ako zrod novej éry, skutočná nová éra nastane až vtedy, keď tí dvaja malí ľudia začnú chodiť po dvoch. Až vtedy sa konečne dostaneme z kategórie vozíčkárov. Takto sme sa definovali sami pre seba, aby sme nežili v ilúzii, že patríme medzi „normálnych“ ľudí, ktorí majú so sebou niečo, čo vyzerá ako designová nákupná taška na kolieskach. V kľude si s tým korzujú po úzkych uličkách a drzo sa dostanú do každého obchodu, kým pred nami ľudia v domnení, že sa rúti buldozér, uskakujú hlava nehlava do všetkých strán. Celkom sa teším na čas, keď toto baranidlo budeme môcť nechať doma.

 

Napísala sdvojcatami